Dnešný deň som opäť začala behom. Neplánovala som nič veľké. Zabehnem 10 km a hurá domov. Dva dni som nebehala, musím to dohnať. Trochu mi trvalo, kým som sa rozbehla, potom som si zvykla. Zvykla som si dokonca tak dobre, že som si povedala, že dnes skúsim zabehnúť tréningový polmaratón. V lete mi ujo Maroš povedal, že keď sa na polmaratón chystám, mám vyskúšať, či budem schopná rovnomerne rozložiť sily. Kedy to vyskúšam, keď nie teraz? Vodu som si zobrala, dnes mám voľno, v experimentovaní so silami mi nič nebráni.
Maratón mieru z toho nebude
Na Medzinárodný (pol)aratón mieru sa nechystám. Unikla mi registrácia. Zase raz. 6.10. behať nebudem. Vraj sa už vo februári treba prihlásiť. Nečakala som, že takéto akcie majú obmedzenú účasť. Teraz to už viem. Na budúci rok mi neunikne. Na registráciu si dám väčší pozor. Keď pôjde všetko tak, ako má, polmaratón tento rok zabehnem. Jednu registráciu som nakoniec stihla. Aj poplatok som už zaplatila.
Foto z Pixabay som využila. Vlastnú z polmaratónu ešte nemám a celkom tu pasuje, čo poviete?
Polmaratón na vlastnú päsť
Ranné behanie mi pokazila tma. A strach. Behať okolo kukurice za tmy nie je nič príjemné. Nečakám, že sa diviaky vrhnú akurát na mňa, ale na čo riskovať. Zmenila som čas a tak trochu aj rajón. Raz mi brat plánoval 6 km beh. Zo 6 km bolo skoro 10. Vôbec mu to neprekážalo. Behala som ja. Trasa ma zaujala natoľko, že ma každý deň, keď behať môžem a keď ma nezabudne, odvezie do Svitu. Obehnem Chemosvit a popod les alebo po cyklistickom chodníku sa vrátim domov.
[su_note note_color=“#ddf4fb“]
Polmaratón mi v hlave neskrsol len tak. Začínala som prvým behom.
Kronika bežca začiatočníka (1. týždeň) vám prezradí viac.
[/su_note]
Dnes som sa pri cca 5 kilometri rozhodla, že si tréning predĺžim. Trasu som si naplánovala tak, aby sa moje mentolové botasky, ktorým ani práčka nepomohla, vyhli blatu. Cyklistický chodník je našťastie dosť dlhý. Možnosť otočiť a vrátiť sa rovnakou cestou som zavrhla. Na moju smolu. Vedela som, že Kvetnica mi dá zabrať, ale išla som experimentovať. Keď už, tak poriadne. Vietor mohol byť kamarát a fúkať do chrbta, aby mi pomohol, ale on nie. Bol odporný. Vôbec mi neprial.
Stretla som skupinku bežcov. Boli takí veselí, až som im ticho závidela. Odkývala som im, zasmiala som sa, lebo predpokladali, že si ich nevšimnem a bežala som ďalej. Všimla som si, ale samú ma to prekvapilo. S bežcami sa zdravím už dlhšie. Možno už vyzerám ako oni.
Kríza č. 1
Na konci 14 kilometra som zastala. Nemala som kŕče, nebola som smädná, nebola som schopná urobiť krok. Zabehla som už aj 15 km, ale toto sa mi nestalo. Mala som 100 chutí sadnúť na lavičku na konci chodníka a už nevstať. Odolala som, ale volala som mame, aby pre mňa prišla autom. 21 km dnes nezdolám. Vypla som náramok a kráčala k ceste. Po cca 10 krokoch som si to rozmyslela a volala som mame, aby nechodila, ale aby bola pripravená. Pre istotu.
Začať je ľahko. Dobehnúť do cieľa dá zabrať
Na polmaratóne neodídem len tak. Hej, mala som sa po 10 kilometroch otočiť a behať po „rovine“. Nedalo by mi to tak zabrať. Myslím si. Spustila som náramok a hor sa do druhej fázy tréningu. Dvojfázový tréning som už absolvovala. Nie je to prvý krát. Musela som obehnúť Homolku. Zase kopec. Snažila som sa to pred nohami zatajiť. Nepodarilo sa mi. Mali problém sa od zeme odlepiť. Do cesty mi vošiel veľký kameň. Seriózne som do neho zakopla. Keby mi to došlo hneď, možno aj spadnem. Uvedomila som si to, až keď ma po 10 metroch začala bolieť noha. Možno ma pred pádom nakoniec ten vietor zachránil. Neverím tomu, len sa snažím myslieť pozitívne.
Kríza č. 2
Posledná fáza. Som domááá
No nič. Po viac ako 2 kilometroch som to zase vzdala. Na ten kopec naozaj nevybehnem. Nedá sa. Bola som na 100 % rozhodnutá, že domov už len dokráčam. Druhá fáza tréningu ukončená. Prepočítavala som. Na polmaratón to nebude, ale tie 3 kilometre domov ešte zbehnem. Aspoň tu mi odhodlanie nechýba. Práve som vstúpila do tretej fázy tréningu. Tempo nič moc, aj keď som bežala z kopca. Do kopca by mi už ani odhodlanie nepomohlo.
Tréningový polmaratón som dnes nezabehla, ale veľa mi nechýbalo. Doma som spočítala zabehnuté kilometre a prvé čo mi napadlo bolo, že ten kilometer som ešte mohla vydržať. Mohla. Keby som bola schopná počítať. Mala som sa vrátiť. Nemôžem robiť dve veci naraz. Zdolávať kopce a prekonávať vlastné kilometrové limity. Zlá kombinácia. Nevadí. Registrácia na Goral Run 2019 zaplatená, voľno mi vychádza, už len veriť, že mi budú aj bežecké sily priať. Skúsiť to pôjdem. V najhoršom prípade do cieľa dokráčam. Držte palce 🙂
[su_note note_color=“#ddf4fb“]
Viete prečo behám? Lebo rada jem. Vyššie ciele za tým nehľadajte. Kategória recepty vám prezradí, čo mám najradšej 🙂
[/su_note]
PS: Dnes som nefotila. Ani mi to nenapadlo. Využila som starší (asi týždňový) záber. Tatry našťastie nikdy neomrzia 😉