Nevzdala som to. Bežím ďalej. Rekreačný beh a Kronika bežca pokračuje. Baví ma to! Stavím sa, že chcete vedieť, ako sa mi podarilo prežiť druhý bežecký týždeň. Tu ho máte.
Deň ôsmy
Dnes odpočívam. Aj regenerácia je súčasťou tréningu. Svaly si musia oddýchnuť. A ja tiež.
Deň deviaty
Výbeh ráno o 5:40. Druhý týždeň sa počet km zvýšil z 5 na šesť. Prvýkrát som behala celý čas po asfaltovej ceste. Mokro bolo. Nechcela som dať tým svojim mentolovým botaskám zabrať. Tri kilometre tam, tri späť. Učím sa pracovať s kilometrami a časom. Kronika bežca začiatočníka napreduje. Pomaly, ale isto.
Deň desiaty
Nemusela som vstávať skoro ráno. O jednej som mala stretnutie, po stretnutí odbehnem 8 km a hurá domov. Zase raz som si to dobre naplánovala. Akurát, že začalo pršať. Behať a zmoknúť, či nebehať? To je otázka. Zmoknem. Aj lobdoví diabli behajú za loptou v každom počasí. Čo som horšia? Aspoň si nikto nevšimne, ako ukrutne sa potím. Ani Rexona nepomáha.
Rozbiehalo sa mi ťažko. Neviem, čie som mala nohy, ale na mojich sa behá podstatne lepšie. Mala som čo robiť, aby som sa prekonala. Kilometre som sledovať nemohla. Mala som obmedzenú viditeľnosť. S kvapkami dažďa na okuliaroch sa pozerá fakt zle. Nedalo mi a stále som do toho náramku ťukala. Behám, behám a kilometre nepribúdajú. Pri treťom kilometre sa mi ich podarilo definitívne odstaviť. Super. Teraz nebudem vedieť, koľko som zabehla, ako dlho mi to trvalo a akú som mala rýchlosť. A čo je najhlavnejšie, koľko kilometrov ma ešte čaká. Prišla som na to, že kilometre sa míňajú aj bez chytrého náramku. Behala som hodinu. Keď za 31,15 minút zabehnem 5 km, za hodinu som osmičku dať musela. Spolužiak Marek zo základnej školy by mi to vypočítal presne. Na môj vkus už náročná matematika.
Mojim mentolovým bežeckým botaskám sa podarilo skočiť do mláky. Jednoducho sa tam ocitla. Mláka. Nedalo sa jej vyhnúť. Začínam veriť našim chlapcom. Za všetko môžu mláky. Oni do nich skočiť nechcú, ale nedá sa im vyhnúť. Dnes som to zažila na vlastnej koži.
Radosť behať, čo poviete?
Deň jedenásty
Mám za sebou prvý dvojfázový tréning. Bežalo sa mi fakt zle. Presviedčala som samú seba, že sa mi v skutočnosti beží dobre. Povzbudzovala som sa slovami Cruz Ramirezovej „Som mäkký obláčik.“ Márne. Od mäkkého obláčika som mala poriadne ďaleko. Po 4 km som to vzdala. Zastala som, vypla múdry náramok a rozhodla sa, že domov už len tak dokráčam. Prešla som asi 50 metrov a povedala som si, že nie je umenie behať, keď sa ti chce. Odpor treba prekonať. Nastavila som kilometre a rozbehla som sa do druhej fázy. Tie 2 km musím zvládnuť. Okrem toho, už bežím z kopca. Pôjde to ľahšie. Nešlo, ale dobehla som.
Začínam sa upodozrievať, že robím krátke kroky a mala by som zmeniť techniku. Len neviem ako na to. Teóriu ovládam. Prax je iná. Kronika bežca začiatočníka je len na začiatku. Uvidíme, ako na tom bude rekreačný beh po 6 týždňoch.
Deň dvanásty
Voľno. Jupíííííí. Áno, dobre vidíte. Teším sa. Mám unavené nohy. Deň voľna im dobre padne. V sobotu sa mi bude bežať o to lepšie. Dúfam. Lebo tu nikto nič negarantuje.
Deň trinásty
Včera som nebehala. Tréningový plán kázal odpočívať. Počúvam ho na slovo. Najmä v týchto prípadoch. Večer som si nastavila budík na pol šiestu, aby som tých 6 km stihla. Vstala som. Keby sme nemali zatiahnutú roletu a v izbe tmu jak v rohu, postrehla by som, že prší. Prišla som na to, až keď som vyšla von. Oblečená, umytá, naštartovaná. Našťastie. Inak by som sa ešte pod perinou presvedčila, že prší, všade je mokro, chladno, že v takých podmienkach sa behať nedá. Dá. Keď človek veľmi chce. Alebo keď si nevšimne, že prší. Ako ja. Bežala som v lejaku, letný jarný dážď mi neublíži a mentolovým botaskám už aj tak nič nepomôže.
Rozbeh mi dal zabrať, po 6 km som si zvykla. Ale nie. Bolo to veľmi osviežujúce. Dvakrát som zišla z asfaltovej cesty. Poľné ma lákajú viac. Stretla som až jedného korčulistu. Ľuďom sa v daždi nechce športovať. Alebo sa im nechce vstávať.
Domov som prišla mokrá ako myš. Absolvovala som beh so záťažou. Tento týždeň už druhý krát. Či mokré veci do tejto kategórie nespadajú?
Už viem, koľko je to 6 km a kde sa dostanem. Ale to len preto, že som rovnakú trasu absolvovala minulý týždeň. Keby som sa rozbehla inou stranou, asi by mi to nevyšlo tak dobre. Na experimentovanie nebol čas. Možno to risknem zajtra.
Gerlachovský štít v celej svojej nádhere. Potom že nevnímam ľudí okolo. Môžem?
Deň štrnásty
Musela som si privstať, aby som to stihla. 12 kilometrov a rýchlo do práce. Už presne viem, ktorou cestou sa vydať, aby mi to vyšlo. Vyzbrojila som sa tekutinami. 6 km sa bez vody vydržať dá, 12 riskovať nebudem. Ďalší beh so záťažou. Nie veľkou, ale voda tiež niečo váži. Rozbehla som sa a tu zrazu mláka. Vyhla som sa jej. Druhá mláka tiež prešla bez povšimnutia. Beh so záťažou a ešte aj cez prekážky, to už je aký level. Tretia mláka. Trafila som ju. Neodniesli si to len mentolové botasky. Viac mlák som už nestretla. Našťastie.
Ochladilo sa. Bola mi zima na ruky. Uši som skryla pod tunel. Pôvodne mal slúžiť ako pohlcovač potu. Zvláda dve činnosti naraz. Šikovný je. Nestretla som nikoho. Rána už nie sú celkom jasné. Dni sa skracujú. Neviem, ako to vyriešim, keď bude tma. Čelovka asi nepomôže.
Neverila som, že tých 12 kilometrov zvládnem. Prekvapila som samú seba. Najlepšie na tom je, že by som bežala aj ďalej. Keby bolo viac času a nebrzdil ma tréningový plán.
PS: Nefotila som. Kronika bežca je o obrázky chudobnejšia. Musela by som zastaviť a strácala by som čas. A to si nesmiem dovoliť! 🙂
[su_note note_color=“#ddf4fb“]
Chcete vedieť, ako to celé začalo? Prečítajte si Kronika bežca začiatočníka (1. týždeň)
[/su_note]