Na Tri krále Slovenský raj a ešte dále

Pokračujem v plnení minuloročných predsavzatí. Prvú túru v magickom roku 2020 mám(e) úspešne za sebou. Sama som zvedavá, koľko sa mi ich do konca roka podarí absolvovať. Aj minulý rok som mala veľké oči a počet výstupov by som mohla na prstoch jednej ruky spočítať. Viac ako 5 ich bolo, ale asi nie oveľa. Čo si pre nás pripravil zimný Slovenský raj? 

Keď sa Malá Fatra na Slovenský raj zmení

Prvý turistický plán bol takýto: z Popradu vlakom do Vrútok, odtiaľ osobákom do Nezabudská Lúčka (pekný názov) – Strečno a potom smer Podhradské a po červenej ku Chate pod Suchým. Od chaty pod Suchým po zelenej na Sedlo pod Suchým a ďalej na Chatu na Kľačianskej Magure. Naspäť sa cez Turčianske Kľačany dostaneme do Vrútok na železničnú stanicu a hurá domov. Presne tak by to vyzeralo, keby vyhrala Malá Fatra. 

Štátny sviatok. Vlaky premávajú pomerne málo. Do Vrútok pôjdeme autom. Mojim. Moja červená fabia pochádza z Banskej Bystrice a verím tomu, že má za sebou aj náročnejšie trasy, ale nie so mnou za volantom. Na ďaleké trasy už nie je stavaná. Povedala babka. Nemám diaľničnú. Museli by sme ísť bočnými cestami. Ja by som šoférovala. No hrôza. Riskla by som to. Keby niečo, zavolám známemu. Príde ma odtiahnuť. Žiadny problém. Sám sa ponúkol. 

Tiesňava Veľký Sokol v celej svojej kráse

Kým sme riešili technický stav môjho motorového vozidla, Maroš prišiel s ďalšou turistickou alternatívou. Slovenský raj. Je to bližšie. Nemusíme ísť tak skoro a fabia sa nemá čoho báť. Stačilo by nám vyraziť o pol 9. Možeme si pospať. Máme víťaza. 

Náhradná trasa Slovenský raj a Veľký Sokol. Podľa mapy túra na 5,5 hodiny. Na Tri krále ako stvorená. Sú tam rebríky. Nezabudni si mačky. Bude veľa ľadu. Dúfam, že to dáme. Jasné, že to dáme. Nemala som najmenšie pochybnosti. Keby som vedela do čoho idem, asi by som radšej ostala doma. 

Z Píly až na Veľký Sokol 

Pre Maroša som prišla o 15 minút skôr. Prázdne cesty. Fabia bola odvážna. Z Hrabušice Píla sme vyrazili okolo 9:00 hod. Krásne miesto. Hneď by som sa tam presťahovala. Také čisté. Nie že sa tam hneď rozbehnete! 

Slovenský raj a jeho zimná rozprávka

Zasnežená cesta, ihličnany ako z rozprávky, slnko predierajúce sa korunami stromov. (Aj ihličnatý strom má korunu?) Som v raji. V Slovenskom raji. Vkročili sme do najdlhšej tiesňavy Slovenského raja. Meria cca 6 km. Niektoré stránky uvádzajú 4,5 km. Podľa mňa je nekonečná. Kvôli svojej náročnosti patrí medzi menej frekventované trasy Slovenského raja a vôbec sa nečudujem. Nepatrí medzi túry, na ktorých prestanete myslieť a vychutnávate si pohľad na krásy prírody. Krásy prírody si na 100 % vychutnáte, ale musíte dávať pozor kam stúpite a čoho sa chytíte. Inak sa stane, že sa vykúpete v potoku Sokol, ktorý touto tiesňavou preteká. V zime to nemusí byť nič príjemné.

Padááám

Pri prekonávaní jednej z prekážok som sa spoľahla na hrubý konár, ktorý trčal z potoka. Bola to chyba. Podlomil sa a ja som skončila vo vode. Našťastie si to odniesla len rukavica, ktorá bola v ďalších kilometroch, ktoré ma čakali nepoužiteľná. Náhradné som samozrejme nemala. Zvládnem to aj bez rukavíc. Hrdinka som bola. Maroš to našťastie videl inak a občas mi na zahriatie požičal tie svoje. Vlastne som ich dostala, na tie najhoršie trasy. Rebríky a tak. Je to gentleman.

Turistické paličky? Nepoužívam

Ani turistické paličky som doteraz nepotrebovala. Neviem s nimi chodiť a zavadzajú mi. V rokline Veľký Sokol bola palička, ktorú mi Maroš požičal, nenahraditeľným pomocníkom. Milión krát ma zachránila pred pádom. Spadnúť do tej zimnej vody a ísť ďalej by nebolo nič príjemné. V rokline vedie len cesta tam. Je to jednosmerka. Som presvedčená o tom, že späť by sa rovnakou trasou aj tak nikto nevybral.

Ľadové kráľovstvo nie je len v rozprávke. Nájdete ho aj v Slovenskom raji

Roklina je v zime krásna. Príroda robí z ľadu prekrásne diela, ale prechod ňou je o to náročnejší. Zvládli sme ju bez mačiek. Viac ľadu bolo našťastie v podobe kvapľov ako pod nohami.

Nekonečný Veľký Sokol

Mám rada trasy, pri ktorých vidím, kde sa potrebujem dostať. Roklina nemala konca. Nikoho sme nestretli. Miestami ma prepadal pocit, že sa z tej rokliny nikdy nedostaneme. Dve a pol hodiny, ktoré sľúbil rázcestník, boli dávno za nami a roklina sa veselo tiahla ďalej. 

Voda v každom skupenstve

O rebríkoch som vedela. Mám pred nimi rešpekt, ale bola som na ne pripravená. Lavičky z kmeňov stromov, ktorými sme mali prechádzať, boli nepríjemným prekvapením. Moja rovnováha na tom nie je najlepšie. V lete by ma osvieženie v zimnej vode potešilo, v zime som o tom nebola presvedčená. Najhoršie na tom je, že keby som sa vo vode ocitla, musela by som pokračovať ďalej. Cesta späť prestala existovať. Nebezpečné zasnežené lávky som prechádzala po štyroch. Pre istotou.

Najhoršie už máme za sebou. Ale kedy? 

Z raja po rebríku rovno do neba. Ako inak 😀

Maroš ma minimálne 5 krát uistil, že najhoršie už máme za sebou. Prestávala som mu veriť. Nevidela som koniec, bola som hladná a túžila som len po jednom. Mať roklinu Veľký Sokol úspešne za sebou. Maroš so mnou mal svätú trpezlivosť. Na najhorších úsekoch (zamrznuté železné rebríky) ma hriali jeho rukavice. Pripravila som ho o jednu turistickú paličku. Zdržiavala som ho svojou štvornožkovou turistikou. Začala som hundrať. Nabudúce si trikrát rozmyslí, či ma ešte niekam zoberie.

Bolo nás turistov v rokline viac

V poslednom úseku cesty nás predbehol dlhovlasý mladík. Po skalách chodil ako kamzík. Nechápala som. Mala som pocit, že mu je jedno či do vody čľupne alebo nie. Pri pohľade na neho neviem, či tá naša opatrnosť nakoniec nebola na škodu. Topánky sa nám pred vodou aj tak ochrániť nepodarilo. Od kedy za nami išiel a či mal česť zoznámiť sa aj s mojou novou štvornožkovou turistickou metódou som pre istotu nezisťovala, ale otázku, či je koniec ešte ďaleko som si neodpustila.

„Ešte vyjdete takým strmším kopcom a ste tam.“ Strmší kopec prišiel asi po 10 minútach. Vzdialenosť je pri turistike relatívny pojem. Nevadí. Dočkala som sa.

[su_note note_color=“#ddf4fb“]

Dajte si pauzu a zahryznite sa do niečoho chutného. Túra bola náročná. Maslové cookies? To je pochúťka!

[/su_note]

Cesta späť je ľahšia. Dúfam

S úľavou som si sadla na lavičku. Prežila som to. Doplnili sme zásoby a po červenej značke sa vydali späť. Zostup podľa rázcestníka trval 1:25 hod. Aspoň toto by sme mohli zvládnuť v stanovenom čase. Dole sa nám kráčalo oveľa ľahšie. Najhoršie sme mali za sebou. Teraz už naozaj.

Po žltej značke rovno dole. Cieľ je blízko

Z červenej značky sme pri rázcestníku Palc prešli na žltú a zišli rovno pri Píle. Rázcestník s časom tentoraz neklamal. Slovenský raj sme opustili s miernou časovou stratou. Nikam sme sa neponáhľali a z raja sa aj tak ťažko odchádza. 

Prevýšenie je tu cca 300 metrov. Tiež som mala pocit, že nič moc. V tomto prípade to naozaj nie je rozhodujúce. Pre mňa asi najnáročnejšia trasa, s ktorou som sa vo svojom skromnom turistickom živote stretla. Zdolať Veľký Sokol v zime nie je jednoduché. Som rada, že som to zvládla, ale neviem, či sa tu ešte niekedy vrátim. Strach mi nedovolí. 

Keď hľadáte niečo adrenalínové, ste tu správne. V Slovenskom raji sa v zime nudiť určite nebudete. Pohľad na tiesňavu pokrytú snehom a ľadom rozhodne stojí za to.  

[su_note note_color=“#ddf4fb“]

Zimná krajina je nádherná. Navštívte Malé Karpaty a Vysokú. Je tam toľko snehu, ako minulý rok? Čo myslíte?

[/su_note]

Photo by Maroš. Ja som jednu urobila. Fotenie bolo v tomto teréne rizikové.